Ako som prišla do Leeds-u ja
Dlhá cesta, ktorou som včera zabila celý deň, bola prekvapivo bez veľkých neželaných prekvapení. Aj keď ma večer pred odchodom počas balenia znepokojovali zlé správy o „ Najväčšej nehode všetkých dôb“ (Mladá Fronta Dnes, 21.3.2008, zo Student agency) na diaľnici D1 medzi Brnom a Prahou a obávala som sa o môj príchod na letisko, náš žltý bus prekonal miernu nepriazeň jarného počasia a prebrodil sa cez snehové záveje na Vysočine bez väčších problémov. Dokonca prišiel na Florenc aj o pár minút skôr, čo pre mňa osobne však znamenalo, že namiesto pol hodiny mrznutia na nástupišti nula a čakania na spoj na letisko, som tam mrzla trištvrte hodinu.
Na letisku som sa rýchlo zorientovala, napriek ohromeniu z jeho veľkosti. A po ďalších dvesto desiatich minútach a odovzdaní batožiny, som sedela pri okienku v mini starom lietadielku, ktorému som navzdory ošarpaným sedadlám a klaustrofobickým rozmerom plne dôverovala. S dvadsaťminútovým meškaním sa mohol začať môj prvý let.
Vzlietnutie bolo síce pre moje telo veľkým šokom a dlho sa nemohlo vyrovnať so stratou pevnej zeme pod nohami, ale nakoniec sa mi lietanie veľmi zapáčilo a bola som fascinovaná každým pohybom lietadla. A pevne verím, že to nebolo zo strachu. Aj keď sa milá pani z Anglicka, ktorá sedela vedľa mňa, snažila so mnou komunikovať, po pár minútach si sama uvedomila, že ako nováčik vo výškach som asi viac fascinovaná výhľadom z okna, a zaspala. Bola som jej za to vďačná, keďže som nevedela odtrhnúť dlho zrak od oblakov, ktoré sa mi však asi po hodine bez väčšej zmeny zunovali. Potom však prišli holandské roviny a divné hrádze, ktoré bojovali z morom. A za morom nás čakala Great Britain. Pristátie mi už tak nepripomínalo húsenkovú dráhu, a tak som presvedčená, že toto bude začiatok skvelého priateľstva medzi mnou a oblohou.
Na letisku ma čakal odvoz a na izbe aj pravý anglický apple pie. Po jedenástich hodinách strávených cestovaním som už nemala žiadnu energiu na objavovanie Leedsu a sneh s neskutočne silným vetrom, ktoré som priniesla Angličanom zo strednej Európy, mi rozhodnutie o strávení môjho prvého večera v Anglicku značene uľahčili. Zmohol ma časový posun, a tak som rýchlo zaspala.
Fotogaléria "Mirka v Leeds"
Dnes sme sa predsa len rozhodli, že s anglickým počasím sa nedá bojovať, ale treba sa s ním len zmieriť, a tak sme sa vybrali do mesta na nákupy. Skrehnutí zo snehovej metelice a unavení po shopping tripe sme zakotvili v jednej kaviarni zo svetovej siete Starbucks. Aj keď sme si obaja dávali strednú size našich nápojov, Robika trošku „ošidili“ (viď. foto), preto sme sa zhodli na tom, že napriek tomu, že sa táto kaviareň pýši jednou z najlepších povestí, nie je to nič pre nás, lebo káva je „ štiplavo-kyslá“ (podľa degustátorského postrehu Robika) a dosť malá. V Morrisons sme nakúpili mrazené potraviny takmer na celý týždeň (btw. Aj ja asi zostanem na mrazených polotovaroch. Komu sa chce vyvárať a vymýšľať zložité jedlá, keď si môže za pár libier kúpiť už hotové.). Pri pokladni nás oslovila naša pokladníčka, ale namiesto next please sa nás po slovensky pýta, či sme zo Slovenska. Zarazení sme sa s ňou dali do reči. Asi bola veľmi rada, že stretla našincov, pretože nám za tých pár minút stihla povedať ako je tu dlho a vyspovedať aj nás a nezabudla dodať, aby sme ju prišli ešte pozrieť a nabudúce hľadali pri pokladni len ju. Z boľavými nohami z nekonečného chodenia po rôznych pasážach a obchodných domoch, ale s plnými rukami jedla a s myšlienkou na to, aký je ten svet fakt malý, sme sa odviezli dvojposchodovým autobusom späť do Headingley (dočasné Robikove bydlisko). A tak druhý večer mojich prázdnin v Anglicku trávim podobne ako prvý, vyčerpaná na izbe :).
Autor: Mirka