Keďže organizácia mojich prázdninových aktivít a výletov v GB stále viazne, musela som si v nedeľu sama nájsť nejakú zaujímavú lokalitu, ktorá by bola pomerne blízko k Headingley, aby sme sa tam mohli ísť aspoň prejsť.
A tak po raňajkách (ktoré sme absolvovali skoro ráno o dvanástej miestneho času, čiže u nás bola polovica obyvateľstva dávno po nedeľnom veľkonočnom obede) sme si sadli za počítač a vygooglili a pomocou wikipédie vyhľadali, nejaké turistické typy v Leeds. Už sme to takmer chceli vzdať, lebo tých pár budov, čo boli na obrázkoch sme videli už v meste, keď sme sa doskrolovali až k informácii o Kirstall Abbey.
Obaja sme si povedali, že k tejto zrúcanine cisterciánskeho opátstva sa nám oplatí prejsť sa tých tridsať minút dole kopcom. Aj keď počasie sa nás snažilo zase zahnať späť do teplúčka a nevystrčiť ani necht z budovy, predsa len sme sa rozhodli to risknúť a pripomínajúc si fakt, že v Anglicku ešte nikto na jar nezamrzol, sme sa vydali objavovať okolie.
Bez blúdenia sme sa dostali až k nášmu cieľu. Poprechádzali sme sa pomedzi ošarpané starodávne múry a fascinovaní hlavnou loďou centrálneho kostola sme si počkali na chvíľu, keď sa slnku uráči vyliezť na minútku spod oblakov, aby sa nám podaril aspoň jeden pekný záber (viď. foto galéria). Keďže sme si nevedeli predstaviť, čo zaujímavé by mohlo byť v múzeu o kláštore( aj keď tieto priestory vraj slúžili na začiatku minulého storočia ako baliareň kávy. Čo by pre jedného degustátora amatéra mohlo byť aj celkom poučné), obišli sme túto budovu pre mňa až príliš veľkým oblúkom a vydali sme sa ešte na krátku prechádzku priľahlým parkom.
A aj v tomto neznámom parku, v ktorom bol aj Robik prvýkrát, nás (resp. jeho:))oslovil jeden bežec. Bol to vraj Chris. Taktiež zahraniční študent, s ktorým Robik chodieva na erasmusvýlety. A musím priznať, že ešte sa mi tu nestala situácia, že by sme išli niekam von a nestretli aspoň jedného človeka, ktorého by Robik nepoznal. Z toho sa mi vynára otázka, či je ten Leeds také malé mesto, alebo náš international student tu pozná takmer všetkých.
Večer po dobrom jedle (ktoré bolo našim prvým kulinárskym pokusom bez použitia polotovarov. Chips nerátam:)) a krátkom oddychu sme sa vybrali do mesta, lebo ako by to bolo, keby som navštívila GB, ale obišla tie pravé pubs. Tak som sa zababušila, lebo bolo vonku len približne 0°C a Robik ma pripravil na to, že pred anglickými barmi sa stojí v rade (v queue). No po príchode pred Taps Headingley, kde sme sa mali stretnúť s Alanom, som si uvedomila, že tí Angličania (ale najmä dievčatá) sú fakt nejako príliš otužilí. Po čase si človek zvykne, že na ulici stretáva ľudí všetkých vekových kategórii a oboch pohlaví v krátkych rukávoch počas snehovej búrky. Ale nič ma nemohlo pripraviť na slečny stojace pred barom v minisukňách a tričkách s poodhaleným chrbtom, keď z odkvapov na budovách dobre že nevisia cencúle.
Ale tým sa môj stret kultúr ešte neskončil. V bare bolo príliš veľa ľudí na tak málo priestoru a tak skorú hodinu (pretože bolo iba osem hodín večer) a takmer všetci stáli, tisli sa na seba a neskutočne falošne spievali karaoke. Robik bol nadšený najmä z toho, že práve v tomto podniku používali ten istý program na karaoke, ako on pri svojich mini domácich karaoke party. Vyskúšala som nejaké zvláštne muštové pivo (Strongbow cider), ktoré mi bolo odporučené a zaspievali sme si pár známych aj neznámych pesničiek (ale len tak slušne potichu. Nie ako domorodci na plné pľúca) a išli sme „domov“. A dnes, na Veľkonočný pondelok, ma čaká exkurzia po Leeds Met, na ktorú som celkom zvedavá.:)
Autor: Mirka