Moja rozlúčka s Leeds-om a pražský maratón
Po deviatich dňoch príjemnej dovolenky prišla nedeľa, keď som sa musela pobaliť a pomaly sa pobrať na lietadlo do Prahy. Keďže sa menil čas, už asi tri dni nás všetci upozorňovali, aby sme nezmeškali lietadlo. To mimochodom letelo o piatej večer, a aj vlani si Sandra (moja trošku popletená spolužiačka z gympla) všimla, že sa mení čas už o pol piatej. Ale aj tak všetkým za ich starosť o môj pokojný let ďakujeme :).
V nedeľu ráno nás zobudila Danka, keď nám ešte aj ona musela pripomenúť letný čas. Tak sme sa ráno pomaly vychystali, zbehli na posledné nákupy jedla, pripravili si poriadny ham and eggs a mohla som sa pustiť do balenia kufra. Doma som si vravela, že na týždeň mi je úplne zbytočné nosiť taký obrovský kufor, ale po pridaní nejakých Robikových zimných a nepotrebných vecí a nejakej „pošty“ pre rodinu od Danky, sa mojich pôvodných trinásť kíl (z toho štyri váži prázdny kufor) rýchlo zmenilo na devätnásť.
Po vyčerpávajúcom pakovaní sme sa o pol tretej (lietadlo malo stále nezmenený odlet o piatej) postavili pred Mary Morris a čakali na náš objednaný taxík. Keď dorazil, očakávali sme, že sa k nám ešte niekto pridá, lebo to nebol taxík, ale skoro loď. Taxikár spoliehajúci sa na GPS nás cestou pekne povytriasal a aj obúchal, pretože spomaľovače ho asi príliš iritovali a zásadne pri nich zrýchlil. Ale na letisko sme sa predsa len dostali v poriadku a ešte aj o niečo skôr.
O tretej (odlet stále o piatej) sme už mali odovzdanú batožinu a taktiež kúpený časopis pre mňa na čítanie do lietadla. A tak sme si sadli do food court, na miesto s výhľadom na runway a sledovali, ako tých niekoľko lietadiel (pretože Leeds-Bradford je pomerne malé letisko) roluje a vzlieta.
Poslednú hodinu som už zostala na letisku sama, lebo Robikovi išiel autobus a ja som musela prejsť pasovou kontrolou. Pri hľadaní svojej gate som sa neriadila iba pokynmi na tabuli, ale išla som aj za hlasom ľudu. Lebo môj let nebol plný cudzincov ako ten predchádzajúci, čo sa vracali po výlete po stovežatej, ale práve našincov, čo sa tešili domov.
Po dvojhodinovom lete počas ktorého ma nečakali žiadne ťažkosti a po dlhom stresujúcom čakaní na moju batožinu, ma Lucka s Lukášom v priebehu dvoch minút stihli pozdraviť, zobrať mi kufor a naložiť ma do pražskej mestskej hromadnej dopravy. Až v autobuse mi vysvetlili, že máme všetko presne načasované, a keby moja batožina bola ešte oneskorenejšia (čo sa už podľa mňa ani nedá, pretože vždy odchádzam od pásu ako posledná :(), museli by sme ísť až na neskorší autobus do Brna a stráviť hodinu na Florenci, čo nikto z nás nechcel riskovať. A tak po rýchlom prestupe na metro, nám zostávali štyri minúty na vyhrabanie sa z jamy metra po nekonečných eskalátoroch a na dostavenie sa na nástupište šesť. Našťastie sme to stihli, aj keď sme si v prvom momente neboli stopercentne istí, pretože sme nechceli veriť, že na linke Praha – Michalovce jazdí taká stará Karosa.
Po bezproblémovej ceste do Brna, keď sme míňali len samé kamióny a po občerstvení na stanici v Halongu, sme nasadli na brnenské rozjezdy a konečne sme boli s Luckou na našej izbe na internáte. Boli presne dve hodiny, keď som si vyčerpaná na smrť ľahla do postele.
A dnes ráno ma v Čechách privítalo krásne počasie a milá príhoda na vrátnici, keď som sa podujala na úlohu mini prekladateľa a snažila sa pomôcť jednému zahraničnému študentovi. Čiže môj krátky pobyt v Leedsi priniesol aspoň malé ovocie, lebo sa už až tak veľmi nehanbím rozprávať po anglicky, aj keď stále ešte s kopou chýb :).
Autor: Mirka