Prvé dni v práci v Rothesay
V nedeľu nás teda začali zasväcovať do našich pracovných povinností. Robika poslali do reštaurácie a mňa pre naše uniformy a neskôr upratovať do toho lepšieho hotela (Victoria hotel). Aj keď sme boli s Robikom stále v tom istom hoteli, videli sme sa asi len dvakrát, pretože pre svoje skúsenosti a dobrú angličtinu bol šéfom poslaný od čistenia hrncov rovno do baru. Ja som pendlovala po hoteli a pracovala asi štyri hodiny nadčas. Ale nebolo to na škodu, pretože som za deň videla všetky miestnosti vo Vic a pritom som ešte stále nemusela nič robiť sama, len pomáhať Kamile.
Náš druhý pracovný deň bol dosť podobný. Iba ja som vymenila kolegyňu a Robik reštauráciu, resp. bar (pracoval v Esplanade). Na tretí deň som sa aj ja už dostala konečne k inej práci ako bolo prevliekanie postelí a čistenie kúpeľní. Mala som prvé tri hodiny pracovať v bare vo Vic. Prvá hodina a pol bola úplne v poriadku, aj keď ma Helis (dievča čo bolo v bare so mnou) zahltila informáciami, ale potom prišli hostia. Tak som zažila aj busy časy. Ale tri hodiny sa našťastie šuchli ako nič a s Robikom sme mali zase voľno.
Keďže tento týždeň máme ešte pomerne voľnejší, čo sa týka pracovných hodín, máme každý deň trochu času na objavovanie Rothesay. Tak hneď prvý deň sme zistili, kde sa nachádza Summerfield, naša zásobáreň výborných Apple pie-ov a ďalšie dôležité miesta. Už sme stihli aj navštíviť najbližšie Job centrum, aby som si mohla vybaviť National insurance (už si to viem predstaviť ako mi bude na staré kolená chodiť dôchodok z Británie :)). Postupne sa nám to mestečko páči stále viac a viac. Ešte dnes snáď preskúmame aj druhú stranu pobrežia.
A na záver ešte niekoľko základných informácii o zamestnancoch hotelov, lebo niektorých konkrétnych čitateľov to určite veľmi zaujíma. Tak začnime asi od tej najdôležitejšej osoby, šéfa. Ian, tým že vlastní aj Vic nie je typický majiteľ malého hotela, ale napríklad aj dnes som ho videla v pásikavom obleku vymieňať žiarovku. Vyzerá byť v pohode. Ja to však nemôžem úplne posúdiť, pretože komunikuje (tou svojou škótskou angličtinou) viac s Robikom. Dnes mu napadlo, že by mohol Robika z profesionalizovať, a okrem robenia najlepšieho cappucina ever (lebo ako včera tvrdila jedna zákazníčka cappucino od neho bolo to najlepšie, aké na ostrove mala :)), by nebolo zlé, keby sa naučil nosiť viac tanierov na jednej ruke. Tak som zvedavá koľko porcelánu padne tomuto projektu za obeť. Ostatní čierni zamestnanci (to sú tí z barov a reštaurácii, lebo nosia čiernu uniformu) sú priateľskí a väčšinou ochotní pomôcť. Aspoň zatiaľ. A dievčatá z housekeepingu sú milé, ale dosť stresujúce, pretože svojou lámavou angličtinou sa ma snažili prvé dni zasvätiť do toho, ako to tu chodí, ale moc sa im to nepodarilo. Radšej sa presvedčíme sami. Ale za to housekeepingovať ma naučili excelentne. Väčšina je z Poľska, tak dúfam, že sa nezlepším v poľštine namiesto angličtiny. Tých pár ľudí, čo nie je z Poľska je z Litvy, Estónska a tamtých končín. No skrátka celá východná Európa.
A ešte si neodpustím krátku glosu o škótskych čajkách. Som im totiž vďačná za svoju vznikajúcu insomniu. Keďže bývame rovno oproti prístavu, kde zvyknú v húfoch nocovať, máme ich pod oknami mnoho. A každé ráno o pol piatej dostanú záchvat a vydávajú strašné škrekľavé zvuky. So, thanks seagulls.
Ak sa vám článok páčil, podporte ho 