Ako sme zmokli pri Mount Stuart
Tento týždeň nás rota prvýkrát príjemne prekvapila, pretože Dace (hlavná managerka hotela) dostala príkaz skrátiť pracovné hodiny zamestnancov, lebo niektorí mali aj skoro sedemdesiat hodín týždenne, a nám sa ušli dva dni voľna. Ale tradične počasie s nami nespolupracovalo. Nádherné slnečné dni, keď sme sa túžobne dívali z okien hotela na vyhriate pobrežie, v pondelok vo chvíli, keď sme sa vybrali na prvý z plánovaných výletov, vystriedala zatiahnutá obloha s miernym mrholením.
Našťastie naše kroky viedli len k autobusu na zastávke pred hotelom, lebo sme sa rozhodli trochu preskúmať náš maličký ostrov. Isle of Bute neposkytuje príliš veľa atrakcií, okrem nespočetného množstva golfových ihrísk. Keďže nevieme hrať golf, rozhodli sme sa pre ďalšiu turistickú destináciu na ostrove, Mount Stuart. Je to viktoriánske sídlo Earla (grófa) z Bute. Ešte pri raňajkách námsvietilo slniečko a Vilma nám hovorila, ako sa jej tam veľmi páčilo, a aké nádherné fotky si urobili.
Okolo pol dvanástej sme nastúpili do autobusu, ktorý nás po desiatich minútach jazdy popri pobreží vysadil na parkovisku. Ako Robik poznamenal „in the middle of nowhere“ (v strede ničoho). Dom sme nevideli ani len v diaľke. Jediné, čo prezrádzalo, že sme pravdepodobne na mieste, bolo maličké visitor centrum. Asi už v tejto chvíli sme vedeli, že tento výlet nebude patriť medzi našich top 5. Ale aj tak sme sa nevzdali, a predsa len sme si išli kúpiť lístky na prehliadku.
Vybavení mapou sme sa vybrali po lesných uličkách a neskôr po asfaltovej ceste k sídlu. Asi po dvadsiatich minútach chôdze sa pred nami vynorila budova z nepálených tehál a so zvláštnou zmesou východnej a gotickej architektúry. Keď sme sa vydali nájsť najlepší uhol na fotenie, našli sme pred ňou peknú lavičku a milého ochotného staršieho pána, ktorý nás na nej odfotil. Robika asi jeho ponuka aj zaskočila a s miernymi obavami o svojho nového miláčika si sadal na lavičku vedľa mňa, aby sme mali aspoň jednu spoločnú fotku.
Po spravení asi milióna záberov sme si prezreli interiér budovy, ktorá bola pomerne mladá, z konca devätnásteho storočia. Keďže sa tu nedalo fotiť, prehliadka bola dosť rýchla. Ale musím uznať, že som bola celkom spokojná so štýlom, ako bol vedený výklad. V každej miestnosti bol jeden sprievodca, ktorého sme sa mohli spýtať na čokoľvek. Inak sme sa všade potulovali sami a neboli sme odkázaní na žiadnu skupinu. Interiér bol zaujímavý, ale dosť tmavý a zhodli sme sa, že toľko málo svetla v týchto škótskych končinách, jeho obyvateľom na psychickej pohode asi nepridalo.
Napriek mrholeniu sme chceli ešte stráviť nejaký čas aj v záhradách sídla, ale tam sme museli zase kráčať nejakú štvrťhodinku lesom. A keďže naše GPS zostalo na izbe a pravdepodobne by nám ani nepomohlo, sme zablúdili. Jasné že dôvodom bolo to, že sme sa zarozprávali a nekontrolovali mapu ;) A tak sme sa do Wee Gardens (Malých záhrad) dostali pomerne neskoro. No v tomto prípade to moc nevadilo, pretože tieto záhrady sú verné svojmu menu a skutočne malilinké :). Ešte sme prešli aj Winter Garden (Zimnú záhradu), ale to by mi nikto neveril ako tá bola malá. Ak som niekedy tvrdila, že záhrada v People‘s palace v Glasgowe je malá, tak to som ešte netušila, že niekto môže tak šidiť turistov a nútiť ich prejsť toľko metrov, kvôli niečomu takému prťavému ako bola Winter Garden v Mount Stuart.
Napriek všetkému sme odchádzali s dobrým pocitom, že sme boli na výlete a dodržali našu malú tradíciu, spoznali sme niečo nové a neochoreli sme z toho dažďa. Veď nie každý výlet môže byť taký jedinečný ako celý deň strávený pri obrom kolese :).
A dnes, v náš druhý voľný deň, sme sa chystali na plavbu na Waverley. Ale keďže by sme z nej asi veľa nemali, tak sme radšej zostali v Rothesay a spravili niečo dobré pre svoje telo. Išli sme si zaplávať na plaváreň a vyhriať sa do fínskej sauny.